Snažili sa ma zachytiť, no nepodarilo sa im to. Padol som smerom hore, a stále padám. Vypli defibrilátor, a ja vidím svoje telo. Prechádzam stropom, a vidím iné telo. Eše jedno poschodie a už cítim čerstvý vzduch. Spomínam si na svoj život.
Vidím ako ma matka kojí, kočíkuje, leziem po štyroch, kradnem bratovi hračky, sedím v lavici, bozkávam sa, maturujem, sedím v lavici, bozkávam sa, promujem, žením sa, držím svojho synčeka, vraciam sa v noci po klzkej ceste na svojej motorke, umieram. Cesta do neba je krátka, a tak som musel preskočiť väčšinu tých detailov, ktoré mi dávali dôvod sa smiať. Bežne ich preskakujeme, a nevšímame si krásy každodenného života.
V tomto krátkom príbehu môj hrdina umiera. Nechal som ho umrieť skôr, ako ste si k nemu mohli vybudovať vzťah. A pointa? Ak sa neviete radovať z maličkostí, nenájdete ju.